Aj ja patrím medzi bingerov
V dnešnom príspevku by som sa s vami chcela podeliť o tému, ktorá je pre mňa veľmi osobná a zároveň odborná. Ako psychologička som sa dlhodobo zaoberala poruchami príjmu potravy, ale dnes vám chcem otvorene povedať, že sama som zápasila so záchvatovým prejedaním. Chcem vám ukázať, že pochopenie tohto problému je prvým krokom k jeho prekonaniu.
V mojom živote som čelila obdobiam, keď som sa cítila osamelá a izolovaná, hoci som bola obklopená ľuďmi. Tieto chvíle osamelosti neboli len o fyzickej absencii druhých, ale skôr o pocite, že moje skutočné ja zostáva nepochopené a neviditeľné. Osamelosť bola ako tichý spoločník, ktorý sa zjavoval v najneočakávanejších chvíľach, a záchvatové prejedanie sa stalo mojím spôsobom, ako túto prázdnotu zaplniť.
Frustrácia hrala kľúčovú úlohu v mojom boji so záchvatovým prejedaním. Často som sa cítila bezmocná voči výzvam, ktoré život prinášal, a moje snahy zmeniť situáciu alebo dosiahnuť osobné ciele sa zdali byť neúspešné. Tento pocit frustrácie bol pre mňa ako bariéra, ktorú som nedokázala prekonať, a jedlo sa stalo spôsobom, ako zmierniť bolesť neúspechu. Nikdy som nemala problém dosahovať moje ciele, ale emočne som nebola spokojná. Neustále som chcela niečo viac. Viac a viac.
Zaujímavé bolo, že záchvatové prejedanie sa neobjavovalo len v chvíľach smútku alebo frustrácie, ale dokonca aj v momentoch eufórie.
Keď som zažívala radostné a vzrušujúce okamihy, ako napríklad úspech v práci alebo osobné víťazstvá, často som sa uchyľovala k prejedaniu sa. A fascinujúce bolo, že aj po sexe. Keď ma zaplavil pocit eufórie, často prišla chuť jesť. Bolo to akoby som nevedela, ako inak spracovať a vyjadriť túto preplnenosť emóciami, a tak som sa uchyľovala k starému známemu vzorcu.
Pre mňa bolo záchvatové prejedanie sa nielen fyzickým aktom jedenia, ale skôr zložitým psychologickým procesom. Viedlo to k premýšľaniu o tom, ako som spracovávala svoje emócie. Bolo to, ako keby som mala vnútorný zápas, kde som sa snažila nájsť spôsob, ako vyjadriť svoje pocity, ale nevedela som, ako na to. Jedlo sa stalo prostriedkom, akým som tieto pocity tlmočila, ale v skutočnosti to bolo len dočasné riešenie, ktoré neadresovalo skutočné podkladové problémy.
S časom som pochopila, že kľúčom k prekonaniu tohto vzorca nie je len zmena stravovacích návykov, ale hlbšie pochopenie a práca s vlastnými emóciami. Učenie sa, ako zvládať osamelosť, frustrovanosť a preplnenosť pocitmi, bez toho, aby som sa uchyľovala k jedlu, bolo náročné, ale nevyhnutné pre moju cestu k zdravému a vyváženému životu.
Zmena neprišla cez noc
Zmena mojej cesty k lepšiemu zvládaniu emócií a prekonaniu záchvatového prejedania sa neprišla cez noc. Bol to postupný proces, ktorý začal, keď som sa rozhodla vyhľadať pomoc prostredníctvom terapie. Terapia sa stala kľúčovým faktorom v mojom osobnom raste a sebapoznávaní. Bolo to cestovanie do hĺbky mojej duše, kde som sa stretla s mnohými zabudnutými alebo potlačenými aspektmi môjho ja.
Zaujímavý paradox môjho terapeutického procesu spočíval v tom, že sme takmer nikdy priamo neriešili môj vzťah k jedlu.
Namiesto toho sme sa zamerali na moje vnútorné prežívanie, na môj vzťah k sebe samej a k ostatným ľuďom. Táto smerovanie bolo pre mňa prekvapením, pretože som očakávala, že sa budeme zameriavať na jedlo a stravovacie návyky. Namiesto toho sa naše rozhovory točili okolo môjho sebavedomia, medziľudských vzťahov, spôsobov zvládania stresu a zdrojov mojej osobnej sily.
Pomocou terapie som postupne začala rozumieť, že môj problém so záchvatovým prejedaním bol len povrchovým prejavom hlbších emocionálnych a psychologických otázok. Učila som sa rozpoznávať, ako som reagovala na stres, úzkosť, smútok a dokonca radosť - emócie, ktoré som predtým automaticky tlmočila do nekontrolovateľného prejedania sa. Terapeut mi pomohol uvedomiť si, že jedlo bolo len prostriedkom, ako sa vyrovnávať s pocitmi, ktoré som nechcela alebo nevedela inak spracovať.
S časom a vďaka terapii som sa naučila rozvíjať zdravší vzťah nielen k jedlu, ale aj k sebe samej a k ostatným ľuďom. Začala som rozpoznávať svoje potreby a hľadať zdravšie spôsoby, ako ich naplniť, či už cez zdravé vzťahy, tvorivé činnosti, alebo prostredníctvom fyzickej aktivity. Tento proces mi pomohol uvedomiť si, že jedlo nemusí byť mojím útočiskom alebo spôsobom, ako utišiť bolesť.
Chcem, aby ste vedeli, že nie je zlé hľadať pomoc. Zmena je možná, a niekedy sa najväčšie prelomy dosiahnu tým, že sa obrátime na odbornú pomoc. Cesta k sebapoznaniu a zdravému vzťahu k jedlu je dlhá a náročná, ale je plná obohacujúcich odhalení a osobného rastu. Ako mi môj terapeut povedal, cesta k uzdraveniu začína tým, že si uvedomíme, že potrebujeme pomoc a sme ochotní prijať ju.
A čo na záver?
Chcem vás povzbudiť, aby ste sa nebáli hovoriť o svojich problémoch a hľadať podporu. Či už ste v situácii, keď bojujete so záchvatovým prejedaním alebo iným problémom, nie ste v tom sami. Podeľte sa so mnou o vaše príbehy a poďme spoločne hľadať cesty k lepšiemu zajtrajšku.
PhDr. Ivana Čergeťová, PhD., LL.M., MBA, PCIC
Som psychologička, NLP koučka, vzťahová terapeutka, kariérna poradkyňa a akademická pracovníčka. Venujem sa teórii vzťahovej väzby viac ako 20 rokov v kontexte osobného života a pracovného prostredia. Pracujem na tejto téme nielen ako poradkyňa, ale aj ako výskumníčka.
Stretnutie so mnou ti môže pomôcť, ak hľadáš odborníka v oblasti duševného zdravia so zameraním na vzťahy, komunikáciu a osobnostný rozvoj.
Pre viac informácií sleduj moje sociálne siete @radipsychologicka #radipsychologicka #vztahy #laska #attachment #vztahovavazba #vztahovyterapeut #rozvoj #pridsasomnouporadit