Patríš aj ty medzi bingerov alebo Aké sú nástrahy záchvatového prejedania?
Záchvatové prejedanie je jednou z porúch príjmu potravy, ktoré sú menej známymi. Toto ochorenie sa spája s neschopnosťou zvládať emočne vypäté situácie, avšak nielen v negatívnom slova zmysle, ale aj v pozitívnom. Záchvaty prejedania sa teda neobjavujú iba v návaloch zlosti, úzkosti či depresie, ale rovnako aj v situáciách, kedy prežívame obrovskú radosť, sme sexuálne alebo mentálne vzrušení.
Čo presne sa rozumie pod pojmom záchvatové prejedanie? Je to fyziologická alebo skôr psychická záležitosť?
Záchvatové prejedanie (alebo BED syndróm z anglického "binge-eating-disorder" ako ho odborne nazývame) patrí medzi novšie poruchy príjmu potravy, ktoré sa začínajú u ľudí objavovať čoraz častejšie. Odhadom trpí touto poruchou približne 15% mierne obéznych osôb. Pojem poruchy príjmu potravy si viac spájame s ochoreniami ako mentálna anorexia a bulímia. Mnohokrát počujem otázku, či sa poruchy obrazu tela, medzi ktoré sa zaraďuje aj záchvatové prejedanie, týkajú iba tela alebo iba psychiky. Správnou odpoveďou je, že telo je s psychickou veľmi úzko prepojené a preto je záchvatové prejedanie rovnako fyziologickou, ako aj psychickou záležitosťou.
V akých životných situáciách ľudia najčastejšie prepadajú záchvatovému prejedaniu? Súvisí to skôr s pozitívnym (keď sme spokojní a šťastní) alebo negatívnym (pracovný stres, partnerské nezhody, smútok) životným obdobím?
Záchvatové konanie sa u ľudí objavuje najmä v čase, keď sa cítia frustrovaní, napätí alebo smutní či emočne nenaplnení, akoby prázdni. Najčastejšie prepadáme takémuto konaniu, keď nemáme vybudované mechanizmy zvládania silných prejavov emócií. A nejedná sa tu iba o negatívne pocity, ale aj pozitívne. Či už to je záchvatové prejedanie alebo iná forma impulzívneho konania, jedná o spôsob, ako sa vyrovnávame s ohrozujúcimi pocitmi alebo pocitmi vymykajúcimi sa našej kontrole. V živote prechádzame rôznymi traumami, no naše telo neustále funguje ďalej. Myseľ premýšľa, srdce bije a pľúca dýchajú. Telo má mnoho autonómnych funkcií, ktoré nedokážeme dostať pod kontrolu. A práve preto sa často aj dobrovoľne dostávame do situácií, kedy uprednostňujeme potreby iných a nevenujeme dostatok času starostlivosti o seba, aby sme sa vyhli pocitom zlyhania z nedostatku kontroly nad vlastnými emóciami. Poruchy príjmu potravy môžu vyť vyvolané životnými prechodmi, ako aj stresovými alebo traumatickými udalosťami. Takéto situácie (napr. nástup do novej práce, diskriminácia, sexuálne napadnutie, nehoda, smrť blízkej osoby, rozchod) v nás môžu vyvolávať pre nás ohromujúce a nekontrolovateľné emócie, na ktoré nevieme reagovať a nevieme sa s nimi jednoducho vysporiadať. Obmedzenie príjmu potravy a regulácia hmotnosti vedie ľudí k pocitu kontroly uprostred emočného chaosu a na druhej strane prináša pocit úľavy a zníženia napätia.
Čo sa deje v našom mozgu po záchvatovom prejedení sa? Je to pocit eufórie ako napríklad pri drogách? Páčilo sa mi aj vaše prirovnanie na Instagrame k záchvatovému nakupovaniu. Je to len akýsi nami vybudovaný návyk, ktorý nás na chvíľu spraví šťastnými?
Záchvatové prejedanie v našom mozgu a tele zvyšuje hladinu noradrenalínu a dopamínu a teda dvoch chemických látok, ktoré sú zapojené do regulácie stresu a motivácie k jedlu. Áno, môžeme to prirovnávať k drogovej závislosti a túžbe zažiť pocit eufórie, ktorý je však v tomto prípade dočasný. Záchvatové prejedanie je návykové a rovnako ako v prípade impulzívneho nakupovania, gamblingu, sociálnych médií či sexu a pornografie sa jedná o nelátkovú závislosť. Výskumy preukazujú, že ľudia, ktorí trpia záchvatovým prejedaním, majú atypické hladiny norepinefrínu a dopamínu, a taktiež nízke hladiny serotonínu. Toto je charakteristické aj pre tých, ktorí majú aj iné nutkavé zlozvyky. Spúšťačom impulzívneho konania sú negatívne emócie, interpersonálne konflikty, pocity hladu alebo prílišné obmedzovanie sa v stravovaní (diéty) či negatívne pocity súvisiace s obrazom vlastného tela. A nakoniec je tu oxytocín alebo tzv. hormón lásky, ktorý sa produkuje telesným či sexuálnym kontaktom, socializáciou a taktiež jedením. A práve osamotený človek môže mať tendenciu produkovať si oxytocín zvýšeným príjmom jedla, čím sa snaží znížiť úroveň prežívaného stresu a úzkosti.
Áno, jedná sa o akýsi mentálny a fyziologický návyk. No ak si myslíme, že posilňovaním vôľových schopností dokážeme bojovať proti poruchám príjmu potravy, mýlime sa. Pravdepodobne každý z nás už vyskúšal nejakú diétu, aby získal kontrolu nad stravovacími návykmi. A paradoxne väčšina z nás zisťuje, že diéty nefungujú. Ak sa nám aj podarí dodržiavať diétu určitý čas, zrazu sa nedokážeme ovládnuť a kyvadlo sa vracia a rúti sa na nás opačným smerom. Opäť sa cítime mimo kontroly a začarovaný kruh pokračuje.
Aké sú prvé signály toho, že ide u pacienta o záchvatové prejedanie a nie len o "bežné" prejedenie sa napr. v nedeľu u starkej na obed?
Ak by sme chceli vymenovať základné charakteristiky BED syndrómu, patria medzi ne najmä nutkavé, časté a rýchlo prebiehajúce záchvaty prejedania sa a teda zjedenie abnormálne veľkého množstva jedla v určitom časovom úseku bez kompenzačného správania. Aby sme mohli diagnostikovať BED syndróm, tieto záchvaty sa musia vyskytovať aspoň jedenkrát týždenne počas troch mesiacov. Typickým signálom záchvatového prejedania je pocit straty kontroly pri jedle, dokonca niekedy až zážitok disociácie (čiže pocit oddelenia sa od vlastného tela). Dôležité je však nahliadať aj na kultúrny kontext spoločnosti, keďže vieme, že niektoré kultúry naozaj holdujú spôsobu stravovania, ktorý sa spája s menej častým jedlom, no vo veľkých dávkach. Epizódy prejedania BED syndrómu vedú až do nepríjemného pocitu sýtosti. Prejedanie sa deje zvyčajne v tajnosti alebo nenápadne a to aj v prípade, ak človek nie je fyzicky hladný. A taktiež je tu vedľajší efekt, ktorý súvisí s tendenciou priberať, nadváhou alebo obezitou. Príležitostná spoločenská udalosť alebo oslava nie je opakujúcim sa modelom hltania veľkého množstva jedla.
Prečo mávajú ľudia, ktorí trpia záchvatovým prejedaním, pocit, že práve jedlo vyrieši alebo oddiali ich problémy? Čo si tým jedlom najčastejšie kompenzujú?
Táto forma správania je spôsob, ktorý nám pomáha lepšie zvládať pre nás ohrozujúce situácie. Už samotný fakt, že sprievodným javom je obezita, nám naznačuje, že sa snažíme fyzicky obaľovať a zväčšovať priestor od iných ľudí, aby sme nezažívali tak vysokú mieru ohrozennia. A takýmito situáciami sú momenty, kedy sa nám zdá, že strácame kontrolu. Jedlo pomáha zapĺňať pocit fyzickej prázdnoty. Ochorenie má aj svoje sociálne dôsledky, ktoré sú spojené s častou izoláciou a samotou. Príčiny záchvatového prejedania nie sú úplne známe. Porucha sa často vyskytuje v rodinách, ktoré sú zaujaté jedlom, hmotnosťou alebo zdravým životným štýlom. Medzi psychologické faktory patria nízke sebavedomie, negatívne vnímanie vlastného tela, trauma, stres a tlak počas diétovania alebo iracionálne presvedčenia a hľadanie ideálov, ktoré sú často spojené aj s akceptáciou spoločnosti a stereotypmi. Žijeme v kultúre, ktorá je posadnutá dokonalým výzorom a imidžom. Prejedanie môže byť pre človeka spôsob uvoľnenia, vyhnutia sa ťažkým emóciám alebo skúsenostiam. Ľudia s poruchou prejedania často zápasia s intenzívnymi pocitmi hanby a sebakritikou.
Týka sa záchvatové prejedanie rovnako žien ako mužov? Alebo tam existujú nejaké rozdiely, napríklad v príčinách, dôvodoch a spôsobe?
Klienti trpiaci záchvatovým prejedaním k nám prichádzajú v rôznych tvaroch a veľkostiach. Stereotypná predstava o tom, že tzv. bingeri sú obéznymi preto nie je správna. Niekedy je táto porucha spojená s inými poruchami príjmu potravy a inokedy nie. A teda tento problém sa v súčasnosti týka rovnako mužov ako žien. Viaceré výskumy naznačujú, že vyššia pravdepodobnosť poruchy príjmu potravy je u žien, čo je podmienené aj vyšším spoločenským tlakom voči nežnému pohlaviu. Diétna kultúra a tuková fóbia naďalej presakujú našou kultúrou. O tom by vedeli asi viac rozprávať odborníci na stravovanie a zdravú výživu. No všetkých týchto ľudí spája jedna spoločná vec: Tvar tela je určujúcim faktorom ich sebaúcty a sebahodnoty. A keďže sa necítia vo svojom tele dobre, prežívajú neuspokojujúce pocity a sú nešťastnými. Veľkú úlohu zohrávajú často sprevádzajúce ochorenia ako sú depresia či úzkosť. A nemalým faktorom sú kultúrne sprostredkované obavy o telesný obraz a osobnostné črty ako perfekcionizmus a obsedantnosť. Stres u týchto ľudí udržiava cyklus prejedania a ovplyvňuje spánok a náladu, zvyšuje kortizol a spúšťa emočné jedenie.
Súvisí záchvatové prejedanie aj s poruchami príjmu potravy, napr. bulímiou? Resp. môže viesť až k nej?
Záchvatové prejedanie patrí medzi špecifické poruchy príjmu potravy. Síce mentálna anorexia alebo bulímia sú mediálne známejšími pojmami, BED syndróm si začína rovnako budovať svoje miesto ako téma v oblasti porúch stravovacích návykov. Vzorce správania týchto porúch sú vlastne takmer rovnaké. Častejšie sa objavujú v bohatých západných kultúrach. Ľudia trpiaci záchvatovým prejedaním sa často počas väčšiny dňa prudko obmedzujú v prijímaní stravy a v určitom čase dňa sú náchylní na prejedanie sa. Prejavy iracionálnych presvedčení a najmä perfekcionizmu sú prítomné vo všetkých verziách porúch príjmu potravy. Dokonca by sme mohli uvažovať aj o tom, či prehnane zdravé stravovacie návyky a počítanie kalórií alebo jednotlivých zložiek jedla u športovcov nie je veľmi podobným mechanizmom. V každom prípade liečenie porúch príjmu potravy smeruje k tomu, aby klient pochopil, že jedlo nie je nástroj, ktorý slúži na reguláciu emocionálneho prežívania.
Prichádza po takomto záchvate prejedenia u človeka pocit viny? Uvedomuje si, že spravil niečo "zlé/nezdravé/čo sa vymyká štandardu"?
Áno. Osoby trpiace záchvatovým prejedaním skutočne cítia po záchvate pocity viny, depresie, dokonca aj nenávisť. Tieto pocity sú sýtené hnevom, ktorý je orientovaný voči sebe samému. A práve v takýchto situáciách môže človek opovrhovať sebou, označovať sa za slabocha a pociťovať voči sebe odpor. Odpor nemožno prekonať obviňovaním sa, diétami alebo nereálnymi očakávaniami či nedostatkom povzbudenia. Človek si uvedomuje, že sa deje niečo zlé, avšak títo pacienti sú často veľmi rezistentnými voči liečbe. K zmene postojov a správania v súvislosti s jedlom, imidžom tela alebo zdravím dochádza veľmi pomaly. Klasická predstava o poruchách príjmu potravy je spojená s tým, že ľudia sa zameriavajú na rôzne formy reštrikcií - diéty, náhrady jedla, obmedzovanie určitých zložiek potravy - pričom sú hlboko presvedčení o tom, že robia správnu vec. Ich správanie má však viacero príčin, medzi ktoré patria osobnostné charakteristiky, zážitky z detsva, sociálne porovnávanie, stresujúce alebo traumatické udalosti či štandardy kultúrnej krásy. Medzi osobnostné črty patrí najmä perfekcionizmus, citlivosť na negatívne emócie, tendencia k obsedantno-kompulzívnemu správaniu, nízke sebavedomie, nespokojnosť s telom, úzkosť či depresia. Zo sociálnych príčin sa ako silné prediktori ukazujú skúsenosti so šikanou kvôli výzoru a pripisovanie značného významu imidžu a sociálne žiadúceho správania.
Ako sa dá pomôcť človeku (prípadne sebe), ak trpí záchvatovým prejedaním? Vie to zvládnuť aj sám (Ako? Existuje nejaká účinná metóda?) alebo je potrebný psychológ prípadne iný odborník?
V súčasnosti existuje mnoho medicínskych štúdií, vďaka ktorým sa snažíme identifikovať vhodnú medikamentóznu liečbu ako podporu psychoterapie a taktiež účinnosť liekov pri znižovaní príznakov prejedania. Nevýhoda chirurgického zákroku (napr. žalúdočný bypass) je v tom, že môže viesť k relapsu. Zmierňovaniu príznakov BED sydrómu pomáhajú stimulačné lieky, ktoré sa využívajú na liečbu porúch pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a rovnako tak antidepresíva. Keďže poruchy príjmu potravy sú komplexné ochorenia, odporúčam spolupracovať aj s výživovým poradcom a psychológom či iným odborníkom na duševné zdravie. Kľúčom k zvládnutiu záchvatového prejedania nie je tréning vôľových schopností, ale verbalizovanie pocitov a identifikovanie traumatických momentov, ktoré ochorenie spustili. Rovnako odporúčam klientom pracovať s vnímaním vlastného tela, všímavosťou a rozvojom zmyslového vnímania. Týmto spôsobom sa učíme venovať pozornosť drobným detailom a nedôležité a nudné udalosti nášho života začnú v skutočnosti meniť a zrazu dokážeme identifikovať naše emócie. A tie sa môžeme následne učiť tolerovať a zvládať. Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) napomáha k budovaniu zdravých návykov a interpersonálna terapia zlepšuje mechanizmy zvládania emócií v problémových sociálnych situáciách.
A čo môže človek urobiť sám pre seba? Cieľom zmeny by malo byť odstránenie napätia a frustrácie. K tomuto môžeme dôjsť, keď si osvojíme zdravý postoj k jedlu a obnovíme radosť z dobrého jedenia. Uvedomenie, že žiadne jedlo nie je zlým a že úsudky o tom, čo jeme, sú kontraproduktívne, môže viesť k pestrosti v stravovaní. Zároveň odolnosť voči stresu môžeme podporiť osvojením si techník jeho zvládania ako napríklad dychové cvičenia, masáže, počúvania hudby, aromaterapia, šport, meditácia či svalová relaxácia. Obnovenie pozornosti k sebe samému a pocitu prítomnosti (byť tu a teraz) počas jedenia zase napomáha k upokojenie bez použitia jedla.
Čo by ste vy ako psychologička poradili pacientke, ktorá k vám príde s týmto problémom? Aké sú prvé a základné kroky k náprave?
Začnite si všímať veci okolo seba a emócie, ktoré vo vás vyvolávajú. Niektoré z nich môžu viesť k bezmyšlienkovému prejedaniu. Pracujte na vedomom stravovaní. Jedenie so všímavosťou znamená uvedomovať si, prečo a ako jete. Zistíte tak, či ste požierač nudy, túžite po sacharidoch či obľubujete rýchle občerstvenie. Pridajte do jedálnička zdravé a čerstvé jedlo a vlákninu. Zvážte, či máte nejaké vzory správania, ktorým sa chcete v terapii venovať a rozprávajte o svojich pocitoch. A najmä kľúčovou úlohou bude nájsť spôsoby, ako sa upokojiť bez jedla a vedomého jedenia. Tieto kroky vedú k vytúženému cieľu a to cítiť sa dobre vo vlastnom tele, obnoviť hlbší vzťah samého so sebou, taktiež pocit vďačnosti a úcty voči sebe. A čo môže urobiť okolie pre nás? Pomáhať nám stanovovať realistické očakávania, poskytovať podporu, povzbudenie a poskytovať spätnú väzbu s myšlienkou, že zdravie je dôležitým cieľom.
BONUS: Spomenuli ste mi v správe, že ide o jednu z vašich pracovných aj osobných tém. Mám to chápať tak, že aj vám sa to dialo? Boli by ste ochotná mi opísať aj vašu osobnú skúsenosť? A ako ste s týmto problémom zabojovali?
https://www.myjump.sk/l/30kgza6mesiacov/
Otázky boli podkladom k publikovanému článku v magazíne EMMA (02/2023): Útok na chladničku (autorka: Anna ONDERKOVÁ)
PhDr. Ivana Čergeťová, PhD., LL.M., MBA
Som psychologička, NLP koučka, kariérna poradkyňa a akademická pracovníčka, ktorá sa venuje teórii vzťahovej väzby viac ako 20 rokov. Pracujem na tejto téme nielen ako poradkyňa, ale rovnako ako výskumníčka.
Stretnutie so mnou ti môže pomôcť, ak hľadáš odborníka v oblasti duševného zdravia so zameraním na vzťahy, komunikáciu a osobnostný rozvoj.
Pre viac informácií sledujte moje sociálne siete @radipsychologicka #radipsychologicka #vztahy #laska #rozvoj #pridsasomnouporadit